Obecný úrad
Bobrovec 90
03221 Bobrovec
Pastierska česť, Babky, Drevené auto
Včasné ráno, na sviatok svätého Juraja ukázalo počasie svoju vľúdnu tvár. Vdova Mariena zobudila najstaršieho syna a potichu, aby nezobudili ostatné deti, vyšli von.
,,Janko, ideme s kravou. Dnes sa prvý raz ženie. Počuješ?
Už trúbia.
Ja vezmem za reťaz a ty ju prútikom podúraj, ale opatrne. Po zime sú kravy ako zdivené."
,,Dobre mama. Poďme," pobral sa Janko do maštale. Ešte bol rozospatý, ale vedel, že si mama sama neporadí. Aj minulý rok jej pomáhal odviesť kravu vyše dediny do Luhov.
Tam už bolo skoro celé stádo. Kravy skákali, nepokojne pobehovali, gazdovia stáli dookola a prizerali sa ako pastier hádže do rajnice na žeravé uhlíky liečivé zeliny. Dym z nich bol voňavý. S rajnicou v rukách obchádzal stádo. Pri tom štyri razy pokľakol, na každú svetovú stranu.
Aj teraz sa Janko čudoval - čím to je, že sa tie hoviadka razom upokoja.
Potom pastier vstúpil do stredu stáda a rozbil rajnicu. Ozvalo sa plieskanie biča a kravy sa pohli.
,,Mama, čo to ten pastier robil?" Chlapcovi to nedalo a opýtal sa.
,,To je taký pastiersky zvyk. Tak prosí o ochranu dobytka pred chorobami a iným nešťastím."
,,Ale v paši sa môže zle povodiť, nielen kravám, ale aj pastierom."
Mama sa rozosmiala:
,,O toho sa postarajú ženy. Postav sa ku ceste, keď sa budú vracať kravy z prvej paše a uvidíš."
,,A čo?"
Oblejú ho vodou, aby bol po celý rok svieži a zdraví ako tá voda. Aj to je starý zvyk."
Ranný chlad ich nútil pridať do kroku.
,,Janko, nezabudol si?" ozvala sa mama, ,,dnes je svätého Juraja, nášho patróna. Pobudíme detí a pôjdeme do kostola. Máme za čo ďakovať Bohu. Naše dve ovečky sú na salaši a kravička v paši."
S úsmevom chytila syna okolo pliec. Zbavila sa starosti ako nakŕmi lichvu z prázdneho humna.
V tom roku bola pekná jar.
Po dlhej zime vyháňali gazdovia všetko na pašu:
Ovce, jarky, kravy, husy, jalovinu aj prasce sa pásli. Po jarných prácach si pobudnú na Poľane aj voly a kone až do času zvážania sena a žatvy.
Všetci dúfali, že to bude úrodný, vlhký rok a preto minulý rok na svätého Martina si zvolili Bobrovčania až 24 pastierov.
Richtár aj obaja prísažní tú voľbu odobrili a dali vykričať po dedine.
Najstarší pastier, ktorému už dvaja synovia pásli, býval s rodinou v obecnej pastierni. Za bývanie sa starali o obecné býky.
Toto všetko Janko vedel. Večerami dedina na posiedkach, pretriasla každú novinu, každú klebetu. Mamina teta nebola celkom spokojná:
,,Nepáči sa mi pastier, čo ženie naše kravy.
Pamätáte sa, keď bola minulý rok taká veľká búrka? Hromy bili, dážď sa lial a milý pastier, hybáj do dediny. Neviem či nevidel pre hustý dážď , že sa mu časť stáda rozutekala?“
„Veru,“ ozval sa aj ujček,“ museli sme v tej búrke kravy hľadať a jedna tak zapadla, že len povrazy pomohli, aby sme ju vyslobodili a domov priviedli.“
„No a teraz ho zasa zvolili, ktovie čo im nasľuboval, ten veru nevie čo je pastierska česť. Dobrý pastier neopúšťa svoje stádo, každé zatúlané hoviadko má priviesť domov.“
„Vytrubovať po dedine večer pred Luciou, na to by ho bolo! Vyberať po domoch naturálie a peniaze za pasenie, tiež nezabudne...“
„Suseda, veď to pastierom patrí, akoby zimu prežili? Kým mi sejeme, sadíme, okopávame, oni pasú našu lichvu. Vždy to tak bolo,“ skočila tetke do lamentovania suseda.
„Hej, hej, ale nemali by zabúdať na pastiersku česť.“
autorka: p. Anna Olšovská
Na zelenej lúke pod lesom sa pásol kŕdeľ oviec. Niektoré tuláčky mali na krku zvonce, aby ich pastieri našli, keď zabehnú do mladej hory.
Krajom lúky kráčali tri ženy. Na chrbtoch mali batohy, teraz ešte malé, ale keď sa budú k večeru vracať domov, budú také veľké, že ich ledva unesú.
„Zavčasu vyhnali. O koľkej ich museli dojiť?“
Neodpustila si pripomienku jedna z nich.
„Pastieri vstávajú na svitaní, suseda, Aj my sme si privstali, aby sme za slnka nemuseli stúpať hore závozom ku salašu.“
„Cez obed ovečky aj pastieri v chládku oddychujú,“ pridala sa tretia ženička.
„Len my budeme robiť, aby sme sa do večera domov vrátili.“
„Tiež si nájdeme chládok. Niekde pod svrčinou.“
Zastali. Napravili si batôžky a v duchu ľutovali, že salaš, ktorý pred sebou vidia, nie je ten, ku ktorému smerujú. Tu sa pásli ovce, ktoré dojili, aby nebolo ďaleko syr voziť.
Hore na holiach sa pásli jarky, mladé ovečky. Dojiť ich nedojili, ale vlnu im ostrihať museli. Tie tri sa tam vybrali za týmto účelom.
„ Poďme susedy. Oddýchneme si tam kde sa smoliacky a bobrovecký závoz spájajú. To máme polovicu cesty.“
„Aj si zajeme. Ja som dnes ešte nejedla. Tak zavčasu nemôžem, nepustí mi.“
Vykročili. Cesta im ubiehala, nakoľko jazykmi prebrali pol dediny.
„Viete že si Mariena doniesla z Pešti svadobné šaty?“
„Počula som. Minulý rok si aj dievky na múračkách dobre zarobili.“
„Tento rok Mariena zostala doma. Vraj si šije výbavu.“
Slnko vystúpilo nad Červenec, keď zadýchané ženy zastali pred kolibou.
„Pán Boh pomáhaj!“ pozdravili baču, ktorý vyšiel von, už pred hodnou chvíľou ich zazrel stúpať hore prťou.
„Pán Boh uslyš! Prišli ste strihať?“
„Hej, strihať, len čo si trochu vydýchneme.“
„Tu za kolibou je lavica, zložte sa,“ ponúkal bača.
„Jarky sa tamto v boku pasú. Idem vám oddeliť vaše a dohnať tu bližšie, do košiara.“
„Vari ich poznáte?“
„Pravdaže. Vaše,“ ukázal na najstaršiu zo žien, „majú v uchu zárez do V.“
„To je bača,“ chválila ho najmladšia z nich, „ten pozná každú ovečku.“
Tretia bola ticho. Najmenej z nich hovorila, zato sa viac v batohu prehŕňala. Vytiahla odtiaľ staré nožnice a tak sa zdalo, že ani naostrené neboli.
Keď sa vrátil bača s ovcami, obracala ich pre ním v ruke.
„Zlé nožnice mi muž narichtoval. Nepožičali by ste mi vašich, bača? S týmito prídem o ruky.“
Bača bol človek dobrý, zašiel do koliby a priniesol nožnice, s ktorými sa žene veľmi dobre strihalo. Tak sa na ne ulakomila. Keď ostrihali, vlnu do batohov naviazali, išiel bača zahnať ostrihané jarky späť do kŕdľa.
Žena vopchala nožnice medzi vlnu a keď jej batoh na chrbát vyložili, hneď sa zabrala. Nečakala na susedy. Pustila sa popod holý vrch, aby bola čím ďalej od baču a od salaša.
„Hej suseda, nože nás počkaj,“ volali za ňou ženy, „kde sa tam ženieš?“
Tá sa však ani neobzrela, nuž sa za ňou aj oni ponáhľali.
Vrátil sa bača ku kolibe, ženy nikde. Odišli bez rozlúčenia. Obzerá sa a nikde nevidí svoje nožnice, najlepšie nožnice aké kedy mal.
Hneď mu to bolo podozrivé. Prečo tie ženy uháňajú, akoby na chrbtoch nič neniesli a ledva ich za ťažkými batohmi vidno.
„Ho – ho, ženy, nože postojte!“ dobehol ich jeho hromový hlas.
„Nezamotali sa vám do vlny moje nožnice?“
Ženy zastali. Vidia, bača kráča za nimi. Dve z nich krútia hlavami, pozerajú na tú tretiu.
„Čo pozeráte? Ja ich v batohu nemám, iba ak vy...“
„Netáraj stvora, čo si úpal dostala?“
Bača už bol blízko.
„Tak čo, ktorá z vás ich má? Vravte, ale pravdu!“
„Prisaháme na všetko čo nám je sväté, že o tvojich nožniciach nič nevieme.“
A tá, čo ich niesla, dodala:
„Nech tu skamenieme, ak ich máme.“
Bača dvihol hlavu k čistému nebu, potom sklopil oči k zemi a nakoniec pozrel na ženy.
„Ak vás urážam, nech som potrestaný, ale ak klamete, nech sa vám vyplní vaša vlastná kliatba.“
Z čistého neba udrel blesk a strašne zahrmelo.
Bačovi sa v očiach zatmelo a keď precitol, holý vrch zdobili tri skaly.
Dobehli valasi, zvedaví čo sa robí.
„Kde sú tie ženy, bača?“
„Vidíte ich, babky...“ a rozpovedal im čo sa udialo.
Odvtedy tento vrch v Západných Tatrách volajú Babky.
autorka: p. Anna Olšovská
Chlapi vyložili z ruksakov na lavicu pri kolibe, ťažké zvány kamennej soli. Poľana sa kúpala v slnku, od Konského boku bolo počuť štekot psa zaháňajúceho pasúce jalovičky. Obaja pastieri boli so stádom.
„Hádam si prídu na obed niečo zajesť. Pozri slnko je už vysoko.“
„Počkáme ich tuto v chládku a tiež pozrieme čo nám ženy zabalili,“ nečakajúc na odpoveď zašiel Mišo za roh koliby. Tam zo severnej strany slniečko nikdy nenakuklo.
Ešte sa ani poriadne neusadili, keď sa k ním doniesol z diaľky hlas zvonov oznamujúcich poludnie.
„Počuješ? Tie naše zvony majú za hlas!“ usmiaty a s hrdosťou v hlase sa konečne ozval aj Peter. Chlapi si zložili klobúky. Pohľadom opretí o majestátne štíty hôr stíchli.
Anjel Pána...Tu v náručí hôr im anjelske pozdravenie znelo v mysli akosi slávnostnejšie.
„Len bobrovecké zvony počuť tak ďaleko,“ prehodil po chvíli Mišo „a už si bol hore pri zvonoch?“
„A ktorý chlapec by netúžil vyštverať sa hore do veže? Prvý raz som tam bol, keď som mal desať rokov. Brat ma zobral...“
„Ja som tam bol aj nedávno, za zvonárom, to ti bol pohľad...Od každého zvona visel hrubý povraz, nad zemou boli prichytené na kusy voľne sa pohybujúcich dosiek. Zvonár skákal z jednej dosky na druhú, povrazy sa napínali a rozhojdávali zvony.
Takto zvonil na všetkých zvonoch odrazu. Vravím, to ti bol pohľad...“
„Poznám to,“ vševedúco pritákal Peter, „čo si chcel od „aťánka“?
„Mamka ma poslali, na druhý deň sa mal u nás stravovať, že čo mu má uvariť... A ozaj nevieš prečo mu vravia „aťánok“? Počul som, že starí chlapi mu vravia švagorko, ale toľko švagrov mať nemôže a vlastne ako sa volá?“
Peter neveriacky pozrel na Michala a aj keď spolu vyrástli vyhŕkla z neho otázka:
„Si ty vôbec Bobrovčan? Všetci Bobrovčania vedia, že sa volá Pikala a od určitej doby je trochu čudný.“
Vtom pribehol k ním pastiersky pes a dal sa do štekotu, oznamoval, že pri kolibe je
záhadná návšteva. Vzápätí prišli pastieri a utíšili ho.
„Vitajte chlapi, vidím, že ste priniesli statku soľ a pre nás, by sa nič nenašlo?“
Mišo vytiahol fľašu.
„Ešte, že tak! Posedíte?“
„Už sme si posedeli. Treba sa pohnúť. Do dediny je ďaleko,“ Peter si prehodil ruksak cez plece.
„Treba dačo odkázať?“ opýtal sa Mišo a pobral sa za kamarátom. Chodník ich zaviedol na širšiu vychodenú prť, uberajúcu sa dole celou dolinou. Tu už mohli kráčať vedľa seba. Peter sa dal do rozprávania, akoby ich nikdy nič neprerušilo.
„Pán Pikala ostal zavčasu vdovcom a ťažko to znášal. Možno je to klebeta, ale už ani neviem kto pomedzi ľudí roznášal, že ho videli pri Jalovčianke. Rastú tam vŕby a on jednej opásal zásterku, tancoval okolo nej a hladkal ju. Možno v nej videl svoju ženu.
Vraj to bol veľmi veselý človek a veľký majster...“
„Tie zvony myslíš...“
„Čoby zvony, aj keď nato bolo treba veľa dôvtipu. On ti z dreva vedel všeličo zmajstrovať. Urobil si aj drevené auto. Fígeľ bol v tom, že auto bolo širšie ako dvere a tak ho musel rozobrať a vonku znova poskladať. Poháňal ho pedálmi.“
„Pedálmi? Ako na bicykli?“
„Nie celkom. Nekrútil ich, ale sa do nich zapieral nohami. Raz jednou, raz druhou.
Tie pedáli mal dole pod volantom. Raz na dožinky si auto vyzdobil stužkami a šiel na čele sprievodu a za ním plno deti. Daktoré občas aj zviezol. Bola to však drina a tak ho prerobil na čosi menšie a vieš, že ani neviem kde sa to podelo?“
„A povedz mi, kde som bol ja. keď mi to ušlo?“
„Nebol si ty práve vtedy u svojho strýka?“
„Máš pravdu. Premárnený čas. Nič som sa tam nenaučil, bol som k ruke strynej.
Nosil som vodu, štiepal drevo. Vozil tovar na trh a z trhu nákupy...“
„Aspoň si vytiahol päty z domu. No a čo ti zvonár povedal?“
„Čo povedal, kedy?“
„Veď si vravel, že ťa mamka za ním poslali.“
„Ahá! Rozkázal si uvariť zalievanku s fazuľou. Minule mu mamka varili zamrvenku.“
„Veď hej, u nás si kázal uvariť múku s kýškou. To sú jeho obľúbené jedlá. Takto ho dedina stravuje zato, že zvoní ráno, obed aj večer, v nedeľu do kostola a tiež keď niekto umrie. Obec sa mu postarala aj o bývanie. Má izbičku v obecnom dome.“
„Izbičku? Dobre, že nepovieš byt.“
„No ako sa to vezme. On je s tým spokojný a obec s jeho službou tiež.“
Chlapi kráčali dolinou, sprevádzal ich hukot Jalovčianky. Jej vody prudko narážali do skál rútiac sa nadol, obíduc Jalovec aj Bobrovec, aby sa za Ondrašovou spojila s Váhom.
autorka: p. Anna Olšovská
Návštevnosť:
ONLINE:2
DNES:407
TÝŽDEŇ:1040
CELKOM:1163098
Po | Ut | St | Št | Pia | So | Ne |
---|---|---|---|---|---|---|
28 | 29 | 30 | 31 | 1 | 2 | 3 |
4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9 | 10 |
11 | 12 | 13 | 14 | 15 | 16 | 17 |
18 | 19 | 20 | 21 | 22 | 23 | 24 |
25 | 26 | 27 | 28 | 29 | 30 | 1 |
Dnes je 5.11.2024
Meniny má Imrich, Emerich, Imriška
Zajtra má meniny Renáta, Renát, Renáto, Renátus